Poriadnu chvíľu pred futbalom bolo možné stretnúť v meste, ako inak, sebavedomých slovanistov. Tých sa ku nám napokon po problémoch naplniť jeden autobus dotrepalo z okolitých okresov asi 50. My sme si však nedali pokaziť náladu a v rytme disco sme sa, aj keď bez tekutej podpory (náš obľúbený bar hlásil zákaz predaja alkoholu) vydali smer štadión vydať pre šošonov všetko. A tak sa aj stalo.

 

V “céčku” sa nás schádza asi 150 a púšťame sa do supportu. Zápas ako obvykle štartujeme naším obľúbeným chorálom. Spočiatku boli obavy, či vôbec bude mať kto tento zápas odbubnovať, ale napokon sa všetko podarilo, a tak sa zo severu na trávnik ozýval jeden chorál za druhým. O ulievaní vo fandení sa na tomto zápase sa dá veľmi ťažko rozprávať, pretože každý sa snažil hnať našich vpred za víťazstvom nad vyblednutými.

 

Čo budilo náš obrovský údiv pri pohľade na trávnik bol fakt, že to, čo každý čakal, sa nenaplnilo. Rozhodca akoby nepatril do tej slávnej kmotríkovskej družiny a podľa toho to aj na ihrisku vyzeralo. Akonáhle kmotríkovci zistili, že to nekonečným simulovaním a plakaním nepôjde, nahodili zákernejšie zbrane.

 

Fanúšikov si už v 10. minúte získal svojou presnou hlavičkou Tomáš Oravec a Žilina šla do vedenia. Väčšinu času sa hra prelievala zo strany na stranu a hráči si, čo sa týka tvrdosti nič nedarovali. Až prišla 49. minúta a po prísnej druhej žltej karte sa pod sprchy uberal slovanista Dobrotka. Od tohto momentu už Žilinčania svojho súpera nepustili do žiadnej vyloženej príležitosti. V 68. minúte sa po nádhernom vysunutí od Pečalku opäť radoval z gólu Oravec. Po skvelom výkone tak naši porazili vyblednutých 2:0 a dostali Žilinu opäť tam, kam patrí stále.