ŽILINA – Od súboja s Dunajskou Stredou sa dalo očakávať všeličo. Perfektná atmosféra, ale aj dobrý futbal, ale aj národnostné vášne a problémy v hľadisku. Niečo z toho sa potvrdilo, niečo nie. Futbal sa dá zhodnotiť jednou vetou. Ťažko, ale predsa. Vydreté víťazstvo 1:0 síce prinieslo tri body, ale viacerí sa nemôžeme zbaviť pocitu, že to akosi nie je ono. Chalani síce makajú, snažia sa, vytvoria si šance, ale s ich premieňaním je to už horšie.

Nikto z nás síce nechce, aby každému súperovi Žilina nadelila trojku, či päťku, ale nechce ani strachovanie o výsledok a zbytočné stresy z toho, či vyhráme my, alebo súper nejakým “ušmudlancom”. Každopádne, chalani sú na čele tabuľky, a to treba kvitovať. Tam ich predsa chceme vidieť stále.

Atmosféra nebola zlá, ale mohla byť aj lepšia. Kotol na severe sa podarilo urobiť asi stočlenný a fandilo sa s menšími prestávkami celý zápas. Niekedy slabšie, niekedy lepšie, ale vždy to môže byť ešte lepšie. Sklamali trochu zvyšné dve tribúny, najmä západná. Do fandenia sa síce zapájali, ale zdvihnúť zadok pri snahe o mexickú vlnu už dokázali iba niektorí. Kotlu chýbal určite bubeník, bez neho to nemalo patričné grády a aj chorály sa nedarilo ťahať tak dobre, ako zvyčajne.

Na opačnej strane čelilo šošonom vyše 100 južanov, ktorí si povzbudzovali vo svojom jazyku, ktorému u nás na severe iba málokto rozumie. Čakalo sa ich viac, možno aj kvalitnejší support, ale dobre, že prišli. Súboj hneď dostáva iný rozmer, keď sa je s kým prekrikovať. Nie je to veru tak dávno, čo fans Dunajskej Stredy nedokázali prísť na výjazd ďalej, ako do Nitry. Až na tie pokriky o nejakej Rii (neviete, kto to je?) a Maďaroch (ktorí, za Dubajskú multinárodnú skoro ani nehrajú, to bolo celkom ok. Ak by sa nás toľko ukázalo na výjazde v Dunajskej Strede, môžeme byť spokojní.

Národnostné pokriky boli, čo sa čakalo a zrejme to bude vždy. S tým sa nedá nič robiť. Máme demokraciu, každý má rozum a snáď vie, čo, kedy a prečo kričí.

Čo je horšie, objavilo sa aj pár pokrikov ako z džungle, a to už normálne nie je. Zvlášť, keď na našej lavičke sedia dvaja hráči, po ktorých niečo podobné kričali minule v Košiciach. Vtedy sa nad tým väčšina zo Žilinčanov pozastavila a odsúdila to, teraz niektorí na severe hučia podobne.

Hráči sa opäť po zápase, podobne ako v Dubnici, či s Prešovom, prišli poďakovať chorálom, čo je len dobre a vidno, že s fanúšikmi žijú. Treba len dúfať, že im to vydrží čo najdlhšie a rovnako sa budú s nami radovať aj v sobotu v Pažravej.