Prešov – Prvý ligový výjazd sa niesol v znamení demencie ako sa patrí. Na stanici sa nás zišlo iba 30, čo bolo podstatne menej (aj vzhľadom na počet, ktorý sme dali do Prešova minulú jar) ako sme čakali. Opäť sa ukázalo, že najlepšie výjazdy sú v menšom počte a keď to nikto nečaká. Svoje si užil reštauračný vozeň, čo nám potvrdila aj servírka, ktorá vraj také niečo ešte nezažila. Príchod do Prešova sme mali 2,5 hodiny pred zápasom a tento voľný čas sme využili na návštevu jednej z reštaurácii v centre mesta. Odtiaľ sme sa presunuli cez mesto do sektora, po celý čas za asistencie všadeprítomnej polície.

Celkový počet ľudí v sektore bol napokon 37. Oproti poslednému výletu do Prešova nastal mierny posun v tom, že sme sa vôbec dostali na futbal. Žiadna výhra to však nebola – zákaz vešať vlajky na plot, ktorý bol pre istotu natretý vazelínou (?!!), nefutbalový sektor s výhľadom akurát tak na chlapca v usporiadateľskom pršiplášti. Vlajky sme nakoniec vyvesili na zadnú stenu a hnusný štadión sme aspoň čiastočne skrášlili našimi  novými nálepkami. Domáci až na pár pokrikov v druhom polčase nefandili a nevyvesili ani žiadne vlajky.

Samotný futbal nám veľa radosti nepriniesol, keď sme nedokázali zdolať priemerný Tatran, hrajúci celý druhý polčas o desiatich hráčoch. Čerešničkou na slabom výkone bola Barčíkova zahodená penalta. Pozápasová ďakovačka sa teda opäť nekonala a každý z nás dúfal, že si hráči konečne vstúpia do svedomia a začnú podávať výkony adekvátne sile klubu, akým je MŠK Žilina.

Cesta späť na stanicu v sprievode dezorientovaných policajtov, ktorí nás povodili cez pol Prešova, bola značne vyčerpávajúca, a tak sa cestou späť nedialo nič mimoriadne. Aj keď niektorí cestujúci by mali opačný názor :-)