Londýn – Posledný výjazd v kalendárnom roku 2010. Zápas na pôde anglického majstra, vrcholný futbalový zážitok pre väčšinu z našich hráčov, možnosť prezentovať sa pre nás. Polčasový výsledok vyzeral nádejne, rovnako pohľad na zaplnené tribúny, vrátane nášho sektora. Lenže …

 

 

Návšteva Anglicka je zaujímavá udalosť a to tam nemusí hrať ani váš milovaný klub. Len v samotnom Londýne má človek čo pozerať a robiť týždne. To si povedala aj veľká časť šošonov a po dobu niekoľkých dní okupovala anglické hlavné mesto. Samozrejme nadnesene povedané, aj keď v deň zápasu sa to žltozelenou kombináciou v uliciach hlavného mesta len tak hemžilo. 

 

Naša výprava priletela na približne 50km vzdialené letisko Luton a vydala sa do centra. Väčšie či menšie skupiny Žilinčanov sa roztrúsili po celom meste a venovali sa vlastným aktivitám, od prehliadky pamiatok či miestnych pubov až po nákupy vo fanshope Chelsea či lacných obchodoch s oblečením. S blížiacim sa večerom sa ale naše aktivity a cesty postupne spájali.

 

 

Už od piatej hodiny miestneho času bolo v okolí štadióna veľmi rušno, okrem domácich, ktorí vysedávali v krčmách s ceduľkami “only for Chelsea fans”, sme sa postupne zbierali aj my. Dominoval ale niekto úplne iný a to policajti so stewardami, ktorých bolo v okolí štadióna neskutočne veľa. Asi rizikový zápas :-) Okolo šiestej sme sa vydali do nášho sektora okúsiť futbal na anglický spôsob.

 

Ten nám bol odprezentovaný už pri vstupe. K nezmyselnému zákazu bubnov či vlajok na tyčiach zrazu pribudol aj zákaz veľkých vlajok na vešanie, a tak náš preplnený sektor zdobili iba dve menšie flagy, YGP a červeno-biela Góral Źywiec. K tomu sedenie (a to doslova) na konkrétnom mieste a neustále obmedzovanie zo strany stewardov. Nie každý tak dopozeral zápas na štadióne. Naozaj nefalšovaná futbalová atmosféra.

 

Napriek všetkému sme dali hráčom už pri nástupe na ihrisko pocítiť, že za nimi stojíme a prišli sme ich podporiť. A pokiaľ budú bojovať za naše farby, budeme aj vždy stáť. Bohužiaľ bez bubnov sa veľa chorálov spievať nedalo, repertoár sa nám tak značne zúžil na niekoľko jednoduchších pokrikov a obligátne “MŠK Žilina, na Slovensku najlepšia”. 

 

 

Hráči sa sebavedomo pustili do súpera a po pár minútach nechali zabudnúť na prechádzajúce výkony. V 18. minúte po krásnej akcii Bella s Ježom skóroval prvý menovaný na nečakaných, ale o to senzačnejších 0:1. Výsledok vydržal až do polčasu, rovnako tak naša snaha rozhýbať celý sektor a postaviť ho na nohy. Neúspešne. Napriek tomu sa fandilo väčšinu zápasu, a keďže domáci boli úplne ticho, malo to slušný efekt. 

 

Chelsea postupne zvyšovala svoj tlak, vyrovnala a tesne pred koncom zvrátila zápas vo svoj prospech na konečných 2:1. Na tabuli svietila 85. minúta a domáci už húfne opúšťali tribúny. So záverečným hvizdom bol Stamford Bridge už poloprázdny a tak hráčom domácich nemal poriadne ani kto poďakovať. Anglický vzor, ktorý už veľa ľudí u nás začalo “úspešne” napodobňovať.

 

My sme však vydržali a poďakovali sa hráčom za výkon. Bolo vidieť, že ich mrzí ako im po dobrom výkone unikol zisk prvého bodu. To isté sa týka nás. Zafandili sme si, kto chcel sa bavil, ale zostal v nás pocit, že to mohlo byť oveľa lepšie. Kto si však prišiel odsedieť 90 minút a nakúpiť plnú igelitku suvenírov, určite odchádzal zo zápasu spokojný.  

 

V skratke teda futbal a vôbec všetko s ním spojené veľmi kvalitné, výhľad na ihrisko a tak ďalej. Bohužiaľ pre ultras hocijakého klubu je pobyt na Stamford Bridge skôr utrpením. Atmosféra a vôbec domáci fans veľké sklamanie. Presnejšie sklamanie pre toho, kto si vytvoril predstavu o tejto krajine z televízie a médií.

 

P.S.: Návšteva na Stamford Bridge 40 266 divákov, z toho cca 1200 ŽIlinčanov.