Birkirkara – Keďže los prisúdil Žiline exotického ostrovného súpera z Malty, museli sme sa podľa toho zariadiť. Nemali sme na výber, a tak sme napokon zvolili pravidelnú leteckú linku Krakov – Luqa, ktorá však na ostrov premáva iba raz do týždňa a to každú nedeľu ráno.  Ešte v sobotu v nočných hodinách vyrážame autom zo Žiliny vyzbrojení dresmi, šálmi a nálepkami.

 

 

Ja plus dvojica zo snežnickej ekipy, celkovo traja ľudia. Okolo obeda pristávame na Malte. Je všeobecne známe, že medzinárodné letisko na Malte patrí k tým menej bezpečným a potvrdilo sa to aj počas nášho letu. Vzdušné víry nad ostrovom urobili svoje, takže mal pilot obrovské problémy bezpečne pristáť s balansujúcim lietadlom. Nakoniec sa to podarilo i keď časť cestujúcich, resp. ich žalúdky, sa s týmto zážitkom nedokázali vysporiadať. Z letiska sa vydávame do nášho hotela niečím, čo sa ani nedá nazvať ako autobus. Je to podobný typ vozidla aké na Slovensku premávali možno pred štyridsiatimi rokmi. Ešte väčšou zvláštnosťou na nich bolo, že hoci sú číselne označené, neriadia sa žiadnym cestovným poriadkom a ich vodiči si zrejme upravovali trasu cesty podľa toho, kam kto smeroval. Po ubytovaní v špičkovom hoteli (nechýbal bazén na streche, či nádherný výhľad z apartmánu na celý prístav v Gzire), sme prvýkrát okúsili miestne more, ktoré bolo kryštálovo čisté a veľmi teplé. So stravou nebol takisto žiadny problém, keďže miestne obchody a reštaurácie boli bohato zásobené a poskytovali neuveriteľné množstvo gurmánskych variácií. Menej nároční si mali možnosť vybrať v množstve fastfoodov, ktorých je tam na meter štvorcový asi najviac na svete.

 

        

 

Nedeľňajšia noc sa niesla v znamení španielskych osláv. Študujúcich, dovolenkujúcich či pracujúcich Španielov bolo na ostrove obrovské množstvo, a tak sa trúbilo, spievalo či tancovalo až do ranných hodín. Počas dňa sa najskôr slníme na pláži v Slieme a neskôr sa vydávame na prieskum ostrova. Popri pláži prejdeme až do severozápadného cípu ostrova za St. Julienn´s. V utorok večer dorazili posily z Anglicka a tak sa počet Šošonov na Malte zvýšil na 5. kusov. Nebolo to síce veľa, ale aj tento počet stačil na to, aby si nás celý ostrov poriadne zapamätal. Najmä miestni taxikári či zabávajúci sa v oblasti Paceville by vedeli rozprávať. V pondelok v noci vyrážame do mesta. Jeden z taxikárov nás odvezie do epicentra nočného života v St. Julienn´s. Celú noc sa výborne zabávame v preplnených diskotékach Plush a Havana. Našu zábavu ale nedokázali pochopiť miestni vyhadzovači, ktorí sa nás nadránom snažili upratať. Keď pochopili, že to nebudú mať až také ľahké, na scéne sa objavil majiteľ jednej z diskoték a padli aj slovné vyhrážky. Stačila však osvedčená „mantra“, že sme z Čečenska a zrazu si nás nikto nevšímal. Keď nám ten istý taxikár, ktorý nás doviezol, ponúkol spiatočný odvoz už za dvojnásobnú cenu, pochopili sme, že je to tam poriadne spriahnuté a radšej sme zvolili cestu späť pešo. Lenže cestu do hotela si v spleti úzkych uličiek samozrejme už nikto z nás nepamätal. Zachránil nás iný taxikár, ktorý nám ponúkol ďaleko prijateľnejšiu cenu a doviezol nás do nášho domovského stanovišťa v Gzire.

 

         

 

Niektorí sa ešte ráno osviežili v mori, ktoré sme mali rovno pred hotelom a po krátkom spánku vyrážame opať na miestne pláže. Neskôr zakotvíme v skvelej reštike LaRoma v Slieme. Po pár rundách začal pred nás majiteľ podniku znášať syry, plnené olivy, krekry či oriešky (grátis) a tak sme nemohli odmietnuť posedieť dlhšie. Prekvapil nás tiež veľmi dobrým prehľadom o Slovensku. Proste pohostinnosť, z ktorej by si mali niektorí naši pseudopodnikatelia brať príklad. Podvečer vyrážame do vnútrozemia, smer Birkirkara. Taxikár nás síce uisťoval že v okolí štadióna sa nachádzajú puby a obchody, ale realita bola ďaleko od pravdy. Celý komplex je vybudovaný asi 5. km za Birkirkarou v nejakej stepi. Okolo neho nebolo prakticky nič a tak sme takmer dve hodiny stáli nasucho pred štadiónom, kde sa malo hrať. Ešte väčšie prekvapenie pre nás bolo, že sa nehralo na hlavnom štadióne, ale na vedľajšom ihrisku, ktorého parametre boli porovnateľné max. tak s našim Strážovom. Ešte hodinu pred zápasom nebolo na “štadióne” ani nohy, a tak sme si čas krátili aspoň vtipkovaním na účet miestnych policajtov, ktorí prichádzali do areálu každý vlastným autom. Jeden Fiatom, ďalší Daciou, atď. Polhodinu pred výkopom sa dostávame do nášho sektoru, v ktorom sa nachádzal aj maličký bufet. Dalo sa v ňom kúpiť chladené nealko a pár tyčiniek. Vešiame vlajky, robíme pár fotiek na pamiatku a postupne k nám prichádzajú aj slovenskí dovolenkári, ľudia pracujúci na ostrove a dokonca aj jedna komplet česká rodinka.

 

         

Úvod zápasu zaskočil asi každého na štadióne, vrátane domácich, ktorí sa ale po chvíľke spamätávajú a oslavujú vedenie svojho tímu. Hoci oficiálne číslo hovorilo o 688. platiacich divákoch, na štadióne mohla byť možno polovica z tohto údaju. Domáci mali na svojej ľavej strane tribúny vytvorený asi 30. členný kotlík s dvoma veľkými vlajkami na tyčiach, ktorý sa občasne celkom solídne ozýval. Z našej strany support prakticky neexistoval, ak nerátam pár výkrikov “Žilina!” alebo “Pomé Žilina!”. Jednak tomu nepomohla vysoká teplota, otrasný výkon rozhodcovskej trojice a už vôbec nie prekvapujúci gól v našej sieti. Snaha našim hráčom nechýbala, ale niektoré individuálne výkony neboli práve ideálne. Pritom Birkirkara nás v ničom neprevyšovala, skôr naopak. Zakopala sa pred vlastnú šestnástku, zdržovala a sporadicky vyrážala do brejkov. Našou chybou bola zrejme prílišná netrpezlivosť a zbytočné stereotypné nakopávanie lopty, s ktorým si súper vedel veľmi ľahko poradiť. Napriek tomu že sme prehrali z videného usudzujem, že Birkirkara si k nám bude musieť zobrať veľké vrece na góly, pretože v utorok vyhrala s mimoriadnou dávkou šťastia.

 

         

 

Po skončení zápasu kráčame asi 3. km k najbližšej autobusovej zástavke a cestou si musíme vypočuť klaksóny áut snáď všetkých ľudí, ktorí boli na zápase. Keď prichádzame po prestupe vo Vallette do Gziry, ideme si ešte sadnúť do anglickej krčmy vedľa nášho hotela a skoro ráno vyrážame taxíkom na letisko do Luqy. Po “checkine” stretávame v hale celú našu výpravu ktorá odlieta v rovnakom čase, ale do Schwechatu. Prehodíme ešte pár slov s vedením klubu a niektorými hráčmi a 6:30 odlietame smerom na Krakov. Počas spiatočnej cesty si vychutnávame krásny výhľad z vtáčej perspektívy na celé Slovensko od Bratislavy až po Žilinu, ale znova sa nevyhneme menším problémom pred pristávaním. Po krúžení nad Krakovom napokon bezpečne dosadáme a do Žiliny sa vraciame v stredu v poobedňajších hodinách. “Angličania” odlietajú z ostrova vo večerných hodinách.