Split – Výjazd do Splitu bol poznačený slabou účasťou. Vďaka udalostiam pred prvým zápasom v Žiline a následnej mediálnej masáži sa nakoniec do centra Dalmácie vyberá autobusom, ktorý zorganizoval Fan Club MŠK Žilina, 37 ľudí. Vyštartovali sme zo Žiliny v stredu podvečer. Nálada bola výborná, nik sa nebojí o život a ak, tak tým nezaťažuje ostatných. Popíja sa pivko a nejaké “tekuté uspávadlá”, aby sa dalo v noci lepšie spať.

Lenže spánok bol v polovici cesty prerušený. Na slovinsko-chorvátskej hranici vchádzajú do autobusu muži zákona a prehľadávajú ho. Nachádzajú, okrem igelitky s pyrom (ku ktorému sa stále nik nepriznal), aj “nebezpečný” príborový nôž a kážu vypratať všetok alkohol, vrátane piva, ktoré mali vodiči v chladničkách prichystané na predaj pre vysmädnutých cestujúcich. Jedného z nás držia na hranici za pyro, ďalší stoja na priechode a čakajú, čo sa bude diať. Alkohol je zabavený, hoci jeho množstvo neprekračuje povolený limit na osobu, ktorá vstupuje do Chorvátska. Bolo nám však povedané, že na štadión nás nepustia, ak nafúkame viac ako 0,8 promile. To, že si alkohol môžeme kúpiť po ceste do Splitu, políciu netrápilo, ale snažila sa nás takto ochrániť.

Po troch hodinách na priechode sa v sprievode polície konečne vydávame na cestu cez celé Chorvátsko do Splitu. Hliadky polície nedovoľujú šoférom autobusu ísť rýchlejšie ako 80 – 90 km/h. napriek tomu, že ideme stále po diaľnici. Predpoludním prichádzame pred Split, no polícia nás odkláňa na bočnú cestu a v polovici klesania k pobrežiu nám, už za asistencie slovenských policajtov vysvetľuje, že je pre nás bezpečnejšie, ak sa usadíme v Trogire, na hotelovej pláži, kde nám nič nehrozí a je tam čistejšie more ako v Splite a v meste Hajduku aj tak začína siesta, ktorá trvá do piatej popoludní. Nechávame sa teda doviezť k hotelu v Trogire, ktorý je od Splitu vzdialený cca. 30 km a upozorňujeme chorvátsku políciu na fakt, že naši vodiči majú povinnú niekoľkohodinovú prestávku a z parkoviska sa môžu pohnúť až pred 20.30.

Naši policajti zisťujú, čo sa dá robiť a dostávajú od Chorvátov prísľub, že o siedmej večer sa máme dostaviť k autobusu a vyrazíme náhradnou dopravou do Splitu a ešte si stihneme aj kúpiť lístky na zápas, ktoré sme stále nemali. Spokojní sa ideme kúpať na hotelovú pláž. Po dlhej a únavnej ceste pôsobí more na nás ako balzam a razom zabúdame na nejaké problémy. Postupne sa trúsia do nášho prechodného pôsobiska novinári zo Slovenska, ktorí zisťujú ako sa máme, či je všetko OK, fotia nás – raz ako popíjame, potom ako blbneme v mori a podobne. Popoludnie strávime v bare a mori (najväčší úspech mali hry “traf bójku” a vodné pólo 2 na 3).

Policajti v civile na nás dohliadajú a o šiestej večer prichádza od nich prvá zlá zvesť: autobus do Splitu nie je vybavený. Hovoria, že chorvátska polícia ho nezabezpečila, ale že niečo vymyslia. O hodinu sme už pred autobusom, ale chorvátsky policajt v civile tvrdí, že nás nemá ako dostať do Splitu a musíme sa teda dopraviť vlastným busom. Hovoríme, že dohoda znela jasne a my sme nič neporušili. Slovenskí policajti argumentujú tým, že keby sme neviezli pyro a nestáli na hraniciach 3 hodiny, tak naši šoféri všetko stíhajú. Atmosféra začína hustnúť, pretože my sme poslúchli všetky nariadenia, kým chorvátska polícia v súčinnosti s našou nedokázala vyhovieť našej jedinej požiadavke. Ako sa hovorí, pomôž susedovi, os..e ti plot.

Na zápas nakoniec vyrážame o štvrť na deväť večer a nevieme, či uvidíme začiatok. Prichystané máme dopredu peniaze za lístky, aby sme nezdržovali. Pred štadión prichádzame zhruba 10 minút pred zápasom. Z tmy parkoviska pod sektorom hostí vidíme iba veľkú žiaru štadióna Poljud. Počuť obrovský hukot domácich, ktorých bolo okolo 30-tisíc. Pozeráme po sebe, niektorým naskakuje husia koža, atmosféra je neskutočná. Dávame peniaze za lístky a po trojitej vstupnej kontrole, ktorá bola síce dôkladná, ale slušná a usporiadatelia tiež, sa dostávame na štadión. Niektorí až 10 minút po začiatku.

Začíname chorálom MŠK Žilina, na Slovensku najlepšia, ktorý spievame asi 3 minúty, ale našich 70 hlasov v kotli sa s tisíckami domácich nemá šancu porovnávať. Zvyšok polčasu ešte sem tam pofandíme, najmä ak sú naši hráči bližšie k nám. Inak iba sledujeme, čo dokážu navijači Hajduka. Sem-tam sa objaví v ich kotli pyro, občas buchne delobuch, ale inak počuť iba perfektný suport, bubnovanie a vidieť transparenty. Jeden z troch, čo sme videli, bol narážkou na heslo UEFA – We care about footbal. Torcida ho pozmenila – football preškrtla a za nápis dala Slovak brutality.

Vedeli sme, že pre úspech v tomto zápase bude treba udržať do polčasu aspoň bezgólový stav. Podarilo sa, takže v druhom dejstve sa hra vyrovnáva a naši cítia šancu. Do hry vbieha Ivan Lietava, mnohými v Žiline nenávidený, zatracovaný, odpisovaný, ktorý však na jeseň zatiaľ odvádza dobré výkony. Trpezlivo spolu s Oravcom vpredu čakajú na šancu a tá prichádza. Šourek posiela dlhú loptu na Oravca, ten výborne hlavou predlžuje pred Lietavu. Žilinský tank sa prebíja cez obrancu Hajduku a gólmanovi Splitu nedáva šancu. Poljud stíchol, naopak v sektore hostí pobehuje 70 ľudí v eufórii ako zmyslov zbavených po sektore a raduje sa. Všetci vieme, že nás čakajú ťažké záverečné minúty, a tak sa snažíme z celých síl povzbudzovať, čo nám hrdlá stačia a hnať našich za výhrou. Torcida na druhej strane začína útok. Odpaľujú sa ohne, svetlice, delobuchy, dokonca zo signálnej pištole vystrelená svetlica, ohňostroj…Po chvíli je polovica štadióna v dyme, vidno horieť sedačky a domáci sú naštvaní. Hajduk nedokáže veľa vymyslieť, má síce pár šancí, ale tie rieši obrana šošonov na čele so skvelým Pernišom.

Po 94. minúte vypukla na Poljude opäť žilinská radosť, no tentoraz z postupu do play off Európskej ligy. Hráči sa prichádzajú poďakovať, ale iba z diaľky vidiac, že by to mohlo byť nebezpečné. K plotu prichádza neskôr osamotený hrdina večera Ivan Lietava. Ďakuje za podporu a odkazuje nám, aby sme si dávali pozor. Sympatické gesto, vďaka Ivan.

Po zápase čakáme vyše hodinu, kým sa situácia ukľudní a kým naštvaná Torcida, ktorá chce napadnúť svojich hráčov, pustí dvoch novinárov, ktorých sme viezli v autobuse. Po tom, čo napadli členovia Torcidy vo VIP-ke primátora Splitu a niekoľkých funkcionárov, hustne atmosféra a polícia v Splite je na nohách. Dáva nášmu šoférovi pokyny a po polnoci sa vydávame nočným Splitom domov. Cestu lemujú policajti, niektorí zo samopalmi, každých sto-dvesto mestrov vidno hliadky. Po polhodine cesty však začína štrajkovať autobus. Máme pokazený klinový remeň a výmena trvá vyše polhodinu. Našťastie sa všetko podarí dať do poriadku a môžeme opäť v sprievode polície vyraziť na cestu cez Chorvátsko. Na hraniciach vracajú našim vodičom pivá, ktoré im predtým zhabali z chladničiek. Cez Slovinsko a neskôr aj väčšinu Maďarska nás sprevádzajú tiež policajti, inak je všetko v poriadku. Každý tipuje, koho by sme mohli dostať v play off. Zisťujeme mená piatich súperov a neskôr pri žrebe na notebooku sledujeme, kto ďalší bude hostiť šošonov. Nakoniec dostávame Partizan Belehrad, čomu sa niektorí tešia, iní nie, lebo ciest na Balkán už majú dosť a chceli niekoho atraktívnejšieho. Tí, čo sa tešia vedia, že do Belehradu je pomerne blízko, cesta ani lístky nebudú drahé a súper s jeho Grobarmi je dosť atraktívny. Navyše balkánskou cestou sa dá dostať opäť do skupinovej fázy.

Čo dodať na záver? Hádam iba toľko, že nebyť pár vecí, ktoré výjazd do Splitu znepríjemnili, bol by to úplne super výlet. Nevadí, poučili sme sa, nabudúce už sa zariadime inak.

ŠOŠONI ON EUROPE TOUR!!!