ŽLINA – Jarná časť futbalovej sezóny pre nás začala paradoxne už  počas zimy a ešte paradoxnejšie na basketbale. Po niekoľkých rokoch postúpila Žilina opäť do basketbalovej extraligy s tímom plným odchovancov, čo bola pre mnohých z nás príležitosť spestriť si dlhú zimnú prestávku.


Zo zimnej „zábavky“ a príležitosti natrénovať si chorále, sa zápas od zápasu stávala serióznejšia záležitosť.  Počty v kotli rástli s každým zápasom, hlavne po skončení jesennej časti Corgoň ligy, a aj keď sa to s futbalom nedá porovnávať, minimálne intenzitou povzbudzovania sme si dokázali, že vieme zabrať. Podporené to bolo aj snahou hráčov, ktorí aj keď bojovali iba na chvoste tabuľky a neskôr na hrane play-off, svojím zanietením burcovali aj nás na tribúnach. Basketbal v celej svojej kráse ukázal, že reči o 12. (resp. 6.) hráčovi nie sú iba frázou a aké dôležité je ísť na doraz hlavne vtedy, keď sa nedarí a aká dôležitá je aj spätná väzba od hráčov a klubu. Všetko to bolo podporené aj tvorbou niekoľkých zaujímavých a vtipných choreografií, podporou obyčajných divákov, ktorí sa celkom slušne zapájali do povzbudzovania – inšpirácia pre západnú tribúnu.

 

Jedným z vrcholov bol výjazd do Prievidze v počte asi 70 ľudí (z toho približne 35 fanatikov v buse), kde sme opäť ukázali, že nie je dôležitý len počet ale aj kvalita. Vytrvalým supportom a nápaditým choreom sme našim vytvorili domáce prostredie.

To už ale pomaly predbiehame, pretože medzičasom začala aj príprava na ligu a my sme sa tešili hlavne na dva mimoriadne atraktívne domáce zápasy proti Rapidu Viedeň a Sparte Praha. Atraktívne po fanúšikovskej aj futbalovej stránke. Z prvého nebolo napokon nič, pretože kvôli obavám z výtržnosti hosťujúcich fanúšikov zo strany ich klubu, bol zápas presunutý do Viedne. Na ten sa vydala asi tridsiatka verných, no zápas aj napriek pomerne dobrej hre nevyšiel ani výsledkovo a ani na tribúnach. Lepšie povedané mimo nich. O to viac sme sa tešili na domáci zápas proti Sparte. Hosťujúcich fanúšikov prišla napokon iba hŕstka podporená o pár Košičanov. Na svoje menšie počty doplatili rovnako, ako my vo Viedni.

 

Druhá časť sezóny nám teda začala na konci februára a my sme do nej nevstupovali po zimnom spánku ale naopak nabudení ako už dávno nie. Ligu sme odštartovali domácim zápasom proti Dubnici. Zápas po fanúšikovskej stránke nie práve najatraktívnejší sme však zvládli veľmi dobre na ihrisku a od toho sa odvíjala aj nálada na severe. Všetci sme boli nabudení na výjazd do Dunajskej Stredy, no napokon bolo z toho naše najväčšie fiasko celej sezóny, keď sa na cestu vydala iba dvojica najvernejších. Dobrá nálada opadla a negatívnejšie naladení ľudia už rozprávali o tom, ako sa to všetko vracia do starých koľají. Našťastie sa mýlili. Už ďalší víkend v derby s Pažravou sme ukázali, že Dunajská bola naozaj len výnimkou. Na zápase sa nás v kotli zišlo asi 400, hučali sme celých 90. minút, odprezentovali sme aj nové vlajkové choreo a dá sa povedať, že týmto stretnutím sa začala písať nová etapa fandenia v Žiline.

Po ďalšom domácom zápase s Nitrou, v ktorom sme aj napriek nášmu celozápasovému supportu prehrali 0:1, prišiel na rad dlhoočakávaný šláger proti Slovanu. Napriek úplne nevyhovujúcemu termínu v stredu o 20. hod. sa do Bratislavy vybrali dva plné busy a desiatky áut. Na Pasienkoch sa zišlo nakoniec vyše 200 žlto-zelených, napriek slušnému počtu nebol support na takej úrovni ako v predchádzajúcich zápasoch, chýbal potrebný fanatizmus a prehra 2:0 mu rozhodne nepomohla. Po prehrách doma s Nitrou a na Slovane sa naši prepadli na 2. miesto a veľa ľudí im už neverilo, no hráči sa nevzdali a už v ďalšom kole vybojovali dôležité víťazstvo 2:1 nad Senicou, ktoré odštartovalo stíhaciu jazdu za titulom.

  

Vycítili to aj fanúšikovia a už ďalší zápas proti Trnave sa tiesnilo v kotli okolo 700 ľudí, čo bolo ešte nedávno u nás nemožné. Na začiatku zápasu sme sa prezentovali kartónovačkou v tvare kríža a celý zápas sme sa neskutočne bavili, navyše sa k nám pridali aj hráči, ktorí rozprášili Spartak 5:1, čím sme sa definitívne vrátili do boja o titul!

Po fantastickom zápase proti Trnave prišiel na rad výjazd na ďaleký východ. Košice nepatria práve medzi mestá, kde mávame veľké zastúpenie na tribúnach, obzvlášť ak sa jedná o televízny prenos, no tento raz sa na cestu vydala pomerne slušná zostava. Ranným vlakom vycestovalo približne 60 fanúšikov, ktorí sa zabávali celý deň – počas cesty, na štadióne s domácimi usporiadateľmi a hlavne v električkovom špeciále, ktorý vypravili na počesť budúcich majstrov. Po hladkej výhre v Košiciach nasledoval veľmi náročný zápas proti Ružomberku. Kotol čítal iba približne 200 hláv, no aj napriek tomu sme hravo prekričali hŕstku hostí a skvelo sa zabávali. V tomto zápase okrem iného zažil veľmi vydarenú premiéru aj nový chorál “Na tribúnach budeme vždy stáť“.

      

Po ďalšom víťaznom zápase, ktorým bol duel na Pasienkoch s Petržalkou, sme odohrali domáci zápas s Prešovom. Za normálnych okolností bežný ligový zápas vzbudil veľké množstvo emócii. Na škodu všetkých to boli emócie prevažne negatívne, no hlavne zbytočné. Časť fanatikov sa vybrala na zápas družobného Goralu. Od obeda, kedy sme prišli do Źywca, až do neskorých večerných hodín sme sa skvelo zabávali, popili sme, zafandili si a hlavne utužili vzťahy s chalanmi z Poľska. Tí sa ukázali ako skvelí hostitelia a boli veľmi radi, že sme ich poctili v takom hojnom počte. Prečo toto niekomu prekážalo netušíme do dnes. Mimochodom zápas proti Tatranu znamenal ďalšie tri body v tabuľke pre MŠK, zvýšenie náskoku pred „vyblednutými“ a bol tak tou najlepšou pozvánkou do Dubnice.

Pred zápasom s Prešovom, respektíve po ňom, rozvírila hladinu v Žiline ešte jedna neočakávaná udalosť. FanClub MŠK Žilina ohlásil koniec svojej činnosti. Dodnes však nik z kompetentných túto informáciu oficiálne nepotvrdil.

Do Dubnice sa tradične vydáva aj veľké množstvo žilinských fanúšikov, ktorí na vonkajšie zápasy bežne nechodia, a tak aj vzhľadom na naše postavenie v tabuľke a aspoň teoretickú šancu získať titul už v tomto zápase, boli očakávania vysoké. Tie sa nakoniec potvrdili a aj keď sa zápas hral počas týždňa, cestu na štadión si našlo približne 1000 Šošonov. Veľa z nás cestovalo vlakom a aj napriek menším nepríjemnostiam s prehnane iniciatívnymi policajtmi sme sa zabávali vo veľkom predstihu. Počas zápasu sme vytvorili približne 500 členný kotol, ktorý aktívnym fandením hnal našich chalanov za víťazstvom. To sme nakoniec nezískali, no hráči po záverečnom hvizde v prudkom lejaku aj napriek tomu zožali veľký potlesk.

     

No ten najväčší potlesk mal ešte len prísť. Posledný domáci zápas v sezóne, najľahší možný súper v podobe Dunajskej Stredy, klubu v totálnom rozklade. Nikto nepochyboval o víťazstve. A tak sa aj stalo. Čakanie na prvý gól netrvalo dlho, hráči postupne pridali ďalšie tri a my sme sa na tribúnach majstrovsky bavili. Počas zápasu bolo odprezentované nádherné družobné choreo, na ktorého vytvorení sa v ťažkých podmienkach podieľala skupina skalných fanatikov. Veľké víťazstvo sme nezaznamenali len na trávniku, ale hlavne na tribúnach. Počas jarnej časti niekoľkokrát odzneli slová o najlepšom supporte v sezóne, dokonca najlepšom na lige, no posledný domáci zápas v sezóne 2009/2010 sme predviedli podľa viacerých naše najlepšie fandenie vôbec, vrátane európskych pohárov. Kotol na severe o sile 1000 hrdiel. Najlepšia možná rozlúčka!

Po zápase sme sa bežali radovať na trávnik s hráčmi, prepukli veľké oslavy, ktoré sa postupne presunuli do centra mesta, ktoré žilo až do rána. A žilo to aj počas celého týždňa až do nasledujúcej soboty, ktorá znamenala definitívny koniec sezóny. Symbolicky v Banskej Bystrici, meste nášho veľkého rivala. Sedem autobusov, desiatky áut, bystrické terasy odeté v žltozelených farbách, spievanie chorálov, odpaľovanie pyra, prehliadka policajnej techniky a aj priateľské diskusie s domácimi fanúšikmi, to všetko sme zažili počas jedného dňa. Plný sektor hostí, solídny support počas celého zápasu, ďalšia ďakovačka s hráčmi, večerné oslavy titulu na námestí v Žiline. Nezabudnuteľný výjazd, nezabudnuteľný deň a hlavne nezabudnuteľná sezóna!

     

Od začiatku sezóny, tj. od minuloročného júla až do 15. mája tohto roku, do chvíle, kedy naši hráči zdvihli nad svoje hlavy majstrovskú trofej, ubehlo veľmi veľa času a udialo sa veľmi veľa vecí. Určite však s čistým svedomím môžeme povedať, že sme sa niekam posunuli. A bol to posun výrazne vpred. Preto by bolo fajn pokračovať v tom aj naďalej, nehľadiac na iných, neriešiac zbytočné spory. Všetci spolu. Je čo zlepšovať, no hlavne je prečo sa zlepšovať. Na záver je treba sa poďakovať každému, kto si našiel cestu na štadión a dokázal aspoň niečo obetovať pre MŠK. Každému, kto pomáhal pri tvorbe choreografií, kto pridal ruku k dielu nech sa to týkalo čohokoľvek. Veľká vďaka patrí chalanom zo Źywca za celosezónnu podporu doma aj na výjazdoch. No a bez poďakovania nemôžu ostať hlavne všetci hráči, p. tréner Hapal s celým svojim tímom pomocníkov a vedenie klubu, ktoré napriek všetkým problémom a rozdielnym názorom stojí za úspechmi žilinského futbalu.

Obrovská vďaka patrí aj chalanom, ktorí sa starajú o stránku archiv.ultraszilina.sk, konkrétne Adminovi, našim grafikom P!SOVI martinovi8887, depesakovi, tiež Krajovi, ktorý robí videa zo zápasov a v neposlednom rade solinkarovi, okoloiducemu a Jozovi1981, ktorí písali reporty a články, ktorými sa pričinili o vzostup žilinskej ultras scény.

autor: robertko